Septembrová omša pre rodiny

23.9.2018

 

V piatok 21. septembra sme začali v našej karloveskej farnosti druhý ročník cyklu svätých omší pre rodiny. Táto príležitostná bohoslužba je vždy spojená s katechézou pre manželov, s modlitbami za ľudí v rôznych životných situáciách a so zvláštnym obradom požehnania rodiny.

 

V školskom roku 2018/2019 sme sa rozhodli pozývať do nášho spoločenstva manželské páry alebo rodiny, ktoré sa s nami môžu podeliť o zaujímavé skúsenosti a svedectvá. Prvým, kto prijal naše pozvanie, bol známy evanjelizátor a gospelový spevák Braňo Letko. Do Karlovej Vsi prišiel spolu s manželkou Martou a troma deťmi.

 

Ďalšia sv. omša pre rodiny je plánovaná na 26. októbra 2018.

 

 

 

 Prvá katechéza pre manželov

NAUČME SA RINČAŤ OKOVAMI

 

 

Autorita apoštola

Sv. Pavol nás v dnešnom prvom čítaní napomína, aby sme žili dôstojne podľa povolania, ktoré sa nám dostalo (Ef 4,1). Odkiaľ má tento muž autoritu, aby nás napomínal? Tento muž v mnohých listoch zdôrazňuje, že sám Kristus Ježiš ho vyvolil a povolal za apoštola. V dnešnom prípade však autoritu svojich slov nestavia na zjaveniach a mimoriadnom vyvolení. Nepredstavuje sa ako Pavol, apoštol Krista Ježiša, Bohom povolaný... Všetko stojí na tom, že prehovoril človek v okovách: Modlite za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého vyslancom som aj v okovách, vraví Pavol v tom istom liste o trocha ďalej (Ef 6,19).

 

Pavol z Tarzu bol nespútaný človek, neúnavný misionár, ktorý sa jedného dňa rozbehol do sveta ako riadená strela, aby ho celý zapálil evanjeliom. Zakrátko si ale musel zvyknúť na okovy, do ktorých sa dostal, keď sa nechcel vzdať pravdy evanjelia. Okovy boli nástrojom, ktorý mu zabránil slobodne pokračovať v ceste, na ktorú sa podujal. Zmenili jeho plány. Pavol však rýchlo pochopil, že sú milosťou. Filipanom písal, že majú účasť na jeho milosti tak v okovách, ako aj pri obrane a utvrdzovaní evanjelia (Flp 1,7). Trocha neskôr už hovorí, že jeho okovy prinášajú ovocie. Vraví: Moje okovy sa stali známymi v Kristovi v celom pretóriu a medzi všetkými ostatnými a mnohí z bratov v Pánovi, posmelení týmito okovami, oveľa odvážnejšie, bez strachu hlásajú slovo (Flp 1,13-14).

 

Z listov apoštola národov vidíme, že Pavol sa naučil rinčať okovami v momentoch, keď sa srdcia čitateľov otvárali len s veľkou ťažkosťou. Keď na ľudí neplatilo, že je apoštol, ktorého vyvolil a povolal Kristus Ježiš. V tých okolnostiach Pavol písal ako väzeň Krista Ježiša, a vtedy ľudia jeho slová rešpektovali (porov. List Filemonovi).

 

Vďaka okovám sa Pavlovi splnil aj dlhoročný sen. Celé roky túžil podniknúť veľmi nebezpečnú cestu do Ríma, ktorá by ho stála veľa síl a peňazí. V okovách sa však odvolal na cisára a dostal možnosť podniknúť túto cestu, pričom nemusel za ňu nič zaplatiť. A, áno, bola nebezpečná, lenže Pavol ju prešiel v spoločnosti rímskych vojakov, ktorí mali za úlohu chrániť ho s nasadením vlastného života. V cieli ho čakalo hlavné mesto, centrum ríše a nádej na stretnutie s najmocnejším človekom na zemi, ktorému bude môcť hovoriť o Kristovi.

 

Sladká chuť okov

Okovy môžu mať sladkú chuť. Nie sú vždy prekliatím a koncom života – niekedy ich potrebujeme, aby sa náš život rozbehol takými smermi, o ktorých sa nám dosiaľ ani nesnívalo. Takýto druh okov nosia na svojich prstoch manželia, ktorí keď zdvihnú prstenník ľavej ruky, dávajú signál, že už nie sú slobodní. Pritom sa môžu šťastne usmievať. Sú radi, že tá okova je na ruke. Ďakujú za ňu Bohu.

 

Ktorý človek by dal dobrovoľne ruky do okov? Nie je to šialenstvo? Urobí to iba odvážny človek, ktorý verí v lásku. V skutočnosti je láska základné povolanie všetkých ľudí. A platí: najprv láska, potom všetko ostatné.

 

Obyčajne si ľudia mýlia lásku s citom. Ona nie je emóciou... Čím je? (...)

My, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska, hovorí apoštol Ján (1Jn 4,16). Čo si však máme pod tým predstavovať? Ján mal predstavu veľmi konkrétnu: je to osoba, ktorá bola od počiatku, ktorú počul, videl na vlastné oči, hľadel na ňu, dotýkal sa jej rukami... (1Jn 1,1) Láska, to je Pán Ježiš – Boh, ktorý sa zrieka neba, a spája sa s človekom. Boh sa zrieka slávy, šťastia, krásy, dokonca i Božskej slobody... Všetko svoje zanecháva, keď sa s človekom stáva jedným telom. Apoštol Pavol na margo toho vraví: On je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral múr rozdelenia (Ef 2,14). V mene tohto spojenia, v mene zbúrania tohto múru prijíma Boh všetky ťažkosti, ktoré dosiaľ ako Boh nepoznal. Nemal predtým skúsenosť so slabosťou, bezmocnosťou, hladom, chorobou, utrpením, bolesťou, s krížom, smrťou – to všetko prijaté dobrovoľne, z lásky, nám ukazuje, čo je láska... Je to životný postoj, ktorý ťa robí takým, aký je Boh.

 

Láska, základné povolanie nás všetkých

Láska je nerozlučne spojená s odvážnymi rozhodnutiami. Každý, kto chce byť v živote šťastný, kto chce byť ako Boh, musí milovať. Nielen tí, čo majú manželské povolanie. Rehoľník musí urobiť svoje životné rozhodnutie tiež z lásky. Musí dať svoj život. Zrieknuť sa seba. Musí v istom zmysle „umrieť“. Ak potom frfle, sťažuje sa, nemá čas a ochotu slúžiť, ak v jeho živote dominuje sebaobrana nad sebadarovaním, znamená to, že svoj život s láskou neodovzdal. Podobne kňaz, ale aj slobodný muž či žena, ktorí nevstúpia do manželstva. Aj tí sú povolaní k láske. Musia hľadať cestu, ako sa dávať z lásky. Musia poraziť postoj sebaobrany, aby v ich živote zvíťazilo sebadarovanie. Inak nikdy nenájdu pokoj, nezbúrajú múr na ktorý v sebe narážajú. Platia slová Pána Ježiša, ktorý tvrdí, že kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre neho (čiže pre lásku), nájde ho (Mt 16,25).

 

Rinčanie okovami

Človek, ktorý má manželské povolanie, sa nesmie báť vložiť ruky do okov. Ak si bude brániť slobodu, svoje záujmy, svoje potreby a svoje ego, ak nenazbiera silu dať život z lásky, bude sa s tým druhým iba pretekať, porovnávať, bude s ním obchodovať (Urobím to, ak ty urobíš toto; Som s tebou, lebo mi dávaš to a to...), bude neustále bolestne narážať na múr rozdelenia (Ef 2,14).

 

Svet okolo nás je plný sebavedomých egoistov, bezohľadných pragmatikov. Tí ľudia ohromne ničia spoločnosť, aj rodiny, v ktorých žijeme. Čo môžeme a máme my, kresťania, urobiť? Tí najhorlivejší z nás by sa radi postavili pred kamery a mikrofóny, aby do celého sveta vykričali to, čo nás v evanjeliu učí Ježiš. Kto nás však bude počúvať...?

 

Musíme sa tak, ako sv. Pavol, naučiť rinčať reťazami. Spoľahnúť sa na svedectvo toho, že sme dali svoj život z lásky a hotovo. Ukázať manželskú obrúčku, ukázať tri uzly na opasku rehoľného rúcha... a žiť pred očami všetkých tú skutočnosť, ktorú tento symbol znázorňuje.

 

Odvaha v rozhodnutí pre lásku stojí za to. Zriekli sme sa svojej slobody i svojho života – a je to krásne, lebo tak sme ho vlastne získali. Každý z nás musí byť jasným znamením: stal som sa samým sebou, keď som dal život z lásky. Týmto darovaním nám Boh potom otvára široké, dosiaľ nepoznané obzory. Pozýva nás na cesty, o ktorých sme dosiaľ iba nesmelo snívali.

 

 

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload