O prázdnom hrobe

22.4.2019

V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu ženy a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: ‚Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.‘“ Tu sa rozpamätali na jeho slová, vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im. No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo.

Lk 24, 1-12

 Veľká noc sa zďaleka nevmestí do jednej noci. Potrebujeme na ňu až tri dni. Táto liturgia nerešpektuje kozmický čas – presahuje ho, lebo veľkonočné tajomstvo presahuje hranice ľudského vnímania a chápania. Od začiatku jej slávenia narážala aj u samotných Ježišových učeníkov na nepochopenie.

 

Všetko sa začalo vo štvrtok večer. Peter nechápavo krútil hlavou. Zdráhal sa dovoliť, aby mu Ježiš umyl nohy. V tom čase nesmel umývať nohy druhému človekovi nik, ani otrok. Jedinou výnimkou boli manželia, ktorí sa jeden druhému z lásky úplne odovzdali a stali sa tak jedným telom. Hodnota gesta umývania nôh sa v kontexte ich lásky presunula z absolútneho sebaponíženia k absolútnemu sebadarovaniu. Ak Peter pochopil toto gesto v kontexte sebadarujúcej lásky, pochopil aj gesto kríža. Vedel už, že pri poslednej večeri nešlo iba o napomenutie slúžiť druhým. Ježiš miloval svojich až do krajnosti. Prekročil všetky hranice a zašiel až k výslovnému darovaniu svojho tela, svojej duše, svojho života... Dá sa z lásky urobiť čosi viac? Dovolím si však povedať, že ani toto nie je moment, kedy by Peter naplno chápal veľkonočné tajomstvo. Pretože jeho učiteľ, ktorý v konaní dobra a v gestách lásky zašiel tak ďaleko, bol napokon predsa len mŕtvy. Ježišov spôsob myslenia a konania ho doviedol k potupnej a bolestnej smrti.

 

 Myslím, že Peter pochopil, o čom Ježiš pri večeri hovoril, ale až na tretí deň, keď vošiel do prázdneho hrobu a presvedčil sa, že Ježiš tam nie je. Žije. Čo to znamená? Znamená to, že cesta, ktorou Ježiš kráčal, neviedla do smrti, ale do života. A oni, Peter a ostatní učeníci, ju po celý čas odmietali, lebo sa báli bolesti a neúspechu. Čakali by ste teraz od Petra v prázdnom hrobe prejavy radosti? Ale on sa z cintorína vracia domov v rozpakoch. Ak by bol Ježiš mŕtvy, uznal by, že sa v ňom zmýlil a život by sa mu vrátil do starých koľají. Ale Ježiš mal pravdu a Peter vie, že jeho život sa už do starých koľají nikdy nevráti. Musí inak myslieť, inak konať...

 

My všetci sme tu preto, lebo sme sa rozhodli zmýšľať a konať ako Kristus. Jeho život, ktorý sa viac neskončí, sa v krste stal aj naším životom. Ostáva v nás ale aj to ľudské: strach z neúspechu, utrpenia, z toho, čo nepoznáme... Pri krste sme všetci dostali do rúk zažatú sviecu. Symbolizuje veľkú štafetu viery. Jej svetlo poráža hriech, smrť, poráža každú temnotu a všetko, čoho sme sa kedysi báli. Medzi prvými prijal toto svetlo viery apoštol Peter. Potom 2000 rokov išlo z rúk do rúk, od srdca do srdca. Dnes naplnilo aj náš chrám a odovzdáme ho pri krste našim katechumenom. Spolu so svojimi spolubratmi vyprosujeme im aj nám všetkým, aby sme žili v tomto svetle a aby sme bez strachu nasledovali Ježiša po ceste do života, ktorú nám ukázal.  

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload