O umení

13.5.2018

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“

Jn 17,11b - 19

Pamätáte si na naše rozjímanie pred týždňom? Povedal som: „Miluj tak, ako Kristus. Znamená to mať ochotu prísť kvôli láske o všetko. Urob to a ja ti nesľubujem, že všetko dobre dopadne a že budeš navždy milovaný. Sľubujem ti, že vždy budeš tým, ktorý miluje“. Ježiš nám otvoril bránu do svojho sveta. Je to svet, v ktorom vo vzťahoch nevládne logika obchodu, ale logika lásky. Tento Ježišov svet, do ktorého sme nahliadli a vstúpili, je ozaj krásny. Ale učeník musí žiť rovnako v tomto svete, ktorý má svoje vlastné zákony.

 

Viete, akým umením je byť kresťanom vo svete, kde všetci žijú čímsi iným? Viete. Je to ozaj umenie. A každé umenie má svoje pravidlá. Ale ak sa ich všetky naučíš, ešte sa nemôžeš volať umelcom. Hudba môže byť totiž iba mŕtvou nadrvenou technikou. Keď potom zaznie napr. v kostole pri bohoslužbe, ľudia jednoducho nespievajú. Hudba v kostole musí byť modlitbou, musí ísť cez zbožné srdce, musí mať ducha. Umením sa stáva nie vtedy, ak je bezchybne prevedená, ale vtedy, ak sa chrám rozospieva. Tento svet, v ktorom žijeme, je tiež veľkým Božím chrámom. Sú v ňom ľudia, ktorí spievajú a sú aj takí, čo spievať nemienia. Z našej piesne o Ježišovi a o láske sa smejú, niektorí nás nenávidia, veď Ježiš to predpovedal...

 

Od počiatku majú kresťania tendenciu dať sa v takej situácii dokopy a spievať si za zatvorenými dverami. Po Milánskom edikte počet pokrstených mnohonásobne stúpol. Ľudia boli kresťanmi, no pritom často žili rovnako ako pohania. Tí „dokonalejší“ potom odchádzali na púšť, kde tvorili malé komunity. Malo to mnohé pozitívne účinky, ale medzi cirkevnými otcami sa našiel aj jeden, ktorý ich tvrdo napomínal takýmito slovami: „Ak všetci odídeme na púšť, kto tu ostane a bude učeníkom umývať nohy?“ Je pravdou, že potrebujeme ľudí, čo žijú, myslia a veria tak, ako my. Musíme držať spolu a posilňovať sa. Svet, ktorý nás nenávidí, nás ale tiež potrebuje. Otec Anton Srholec raz povedal bohoslovcom slová podobné slovám vyššie citovaného egyptského biskupa: „Chlapci, nezakladajte nijaký katolícky pingpong, nijaký katolícky futbal, nijaké kresťanské divadielko! Robte dobrý pingpong, dobrý futbal, dobré divadielko!“

 

Keď sa Kristus modlí, aby sme boli jedno a ostali v tomto svete, modlí sa aj za to, aby sme neopustili ľudí čo s nami nechcú spievať našu pieseň. Naše spoločenstvo sa nesmie vzdať a uzatvoriť. Kresťanská viera je ako hudba v kostole. Umením sa stáva nie vtedy, keď je všetko bezchybne prevedené, ale vtedy, keď ľudia okolo nás konečne začínajú spievať.

 

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload