O troch prekvapeniach

1.4.2018

Viete, že okrem nás ľudí, nijaká živá bytosť na zemi nemá vedomie o tom, že jej život sa raz skončí? Človek vie, že nech by bol akokoľvek silný a úspešný, príde smrť a jeho ťaženie za šťastím sa skončí. Preto sa snaží ľudstvo od svojho počiatku nad smrťou zvíťaziť. 

Vieme, že v tých najprimitívnejších kultúrach pochovávali ľudia mŕtvych v skrčenej polohe. Naznačovali tým polohu dieťaťa v prenatálnom období. Tým vyjadrovali vieru, že človek sa znova narodí pre nový život. Mnohé staroveké kultúry sa usilovali zastaviť postup smrti tým, že mŕtvych balzamovali. Múmia však nie je porazením smrti. Je len pomníkom jej víťazstva. Najstaršie literárne diela svetovej literatúry sa taktiež venujú snahe človeka oklamať smrť. Spomeňme si na epos o Gilgamešovi, ktorý v snahe o dosiahnutie nesmrteľnosti precestuje celý svet, navštívi dokonca aj podsvetie a ponorí sa až na dno oceánu... Napokon získa rastlinu, ktorá dáva večný život, ale zožerie mu ju podlý had, ktorý získa nesmrteľnosť, kým Gilgameš sa musí uspokojiť s tým, že bude žiť v spomienkach ľudí, čo budú pamätať na jeho hrdinské činy...

 

Svet živých a svet mŕtvych

V starovekých kultúrach blízkeho východu prevládala pomerne podobná koncepcia pohľadu na svet. Existoval svet živých a svet mŕtvych. Tieto dva svety sa týkali ľudí. Boží svet nebol dosiahnuteľný. Svet mŕtvych (podsvetie) bol vnímaný veľmi materialisticky. Verilo sa, že po odchode zo sveta živých čaká na človeka ničota a beznádej. Dokonca v jednej starozákonnej biblickej modlitbe (88. žalm) sa vraví, že Boh už na mŕtvych nepamätá. Sú hodení do hlbokej priepasti, do temravy a tône smrti, lebo na nich doľahlo Božie rozhorčenie. Boli uväznení a nemôžu vyjsť. Vystierajú k Bohu ruky ale len s vedomím, že ľudské tône už aj tak nie sú schopné vstať a chváliť svojho Stvoriteľa. Podsvetie je ríšou tmy, v ktorej sa nebude nikdy hovoriť o Božích zázrakoch. Je to krajina zabudnutia, v ktorej nikto nespomína Božiu spravodlivosť.

 

Tri prekvapenia

Oba svety, svet živých i svet mŕtvych, boli pre človeka dosiahnuteľné. Delil ich iba ťažký kameň od vchodu do hrobu. A prvým znakom toho, že Ježiš vstal z mŕtvych, je práve odvalený kameň. Markovo evanjelium, ktoré je chronologicky najstaršie, nepotrebuje žiadne väčšie znamenia na zvestovanie veľkonočného posolstva. Marek neuvádza žiadne nezvyčajné javy ani kozmické znamenia. Veľkonočné tajomstvo stojí uňho nohami pevne na zemi. Nepokúša sa opísať neopísateľné. Nesnaží sa vysvetliť vzkriesenie ako vec, ktorá by sa dala fyzicky verifikovať.

 

Myslím, že Markovo posolstvo sa dá zhrnúť do troch veľkých prekvapení:

Prvé prekvapenie: Marek hovorí o ľuďoch, ktorí chcú vstúpiť do hrobu, na územie smrti. Svet živých a svet mŕtvych sú od seba oddelené ťažkým kameňom. Brána medzi nimi je absolútne nepriechodná. Zopár uplakaných žien si predsa neporadí s veľkou skalou, ktorú navyše strážia ozbrojení muži... Veľkonočné ráno ich prekvapí skutočnosťou, že prekážka medzi svetom mŕtvych a svetom živých bola tajomným spôsobom odstránená.

 

Druhé prekvapenie: v to ráno sa na území smrti nikto mŕtvy nenachádza. Prví kresťania radi opisovali Kristovo zostúpenie k zosnulým ako veľkú udalosť, pri ktorej sa rozjasní ponurý osud Adama a jeho detí čakajúcich v podsvetí na svoje vykúpenie. Kristus po smrti schádza medzi nich a mocou kríža otvára nebo, vyprázdňuje podsvetie pozývajúc všetkých do nového života, do života Božích detí vykúpených jeho krvou. Nestačí, že na území smrti niet mŕtvych. Podľa Markovej správy  je Boží hrob miesto prekypujúce životom. Na pravej strane tam sedí mladý muž, nový človek, človek na vrchole síl, plný životnej energie... A tento mladý životom prekypujúci človek zvestuje, že Ježiš je živý.

 

Tretie prekvapenie: ženy reagujú s nečakaným zdesením... Prečo tŕpnu? Ak by v hrobe našli mŕtve telo učiteľa, poplakali by si, natreli by ho balzamom, vrátili by sa domov, zrejme by ešte dlho smútili, ale ich život by sa postupne vrátil do starých koľají. Ženy sa desia, lebo vedia, že po tom, čo sa stalo, sa život do starých koľají už nikdy nevráti. Jasne sa ukázalo, že Ježiš mal pravdu. Životným víťazstvom nie je to, že jedného dňa odrovnáš konkurenciu, že budeš bohatý a rešpektovaný či úplne zdravý... Životným víťazstvom je darovať svoj život z lásky, presne tak, ako Pán Ježiš.

 

Nie je jednoduché darovať život z lásky. Mnohí ľudia hovoria, že milujú, ale majú strach darovať sa z lásky v manželstve. Iní majú strach darovať sa z lásky v kňazskom či rehoľnom povolaní. Často máme strach robiť správne voľby v pracovnom, spoločenskom či politickom živote... To preto, lebo nechápeme logiku Veľkej noci. Nemáme odvahu nasledovať Krista. Neveríme mu. Miesto darovania svojho života sa pokúšame požičiavať ho na kratšie obdobia...

 

Čo znamená darovať sa z lásky?

V Knihe žalmov sa spomínajú ľudia, ktorí odchádzajú do zajatia a nesú si osivo na siatie (Ž 126). Títo pútnici kráčajúci do otroctva plačú, no žalmista sľubuje, že keď sa vrátia, bude žatva a oni sa budú tešiť z pravej slobody. Každý kto má v rukách svoj život, drží ho ako zrno určené na siatie. Môže byť smutný a váhavý, môže plakať, ak mu niekto povie, že sa s ním musí rozlúčiť. Kým sa ho však nevzdá, kráča do otroctva. Ak v sebe napokon nájde dosť viery, vhodí zrno do zeme, vzdá sa ho a žatva bude spojená s radosťou zo skutočnej slobody.

 

Toto je obraz Kristovho veľkonočného tajomstva: zrno padlo, umrelo a vzklíčilo. Skutočne prinieslo úrodu, ktorou sme my: vy a ja – Božie deti, ktoré sa zrodili skrze Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie.

 

Možno aj my dnes odídeme od prázdneho hrobu rozčarovaní, s hrôzou a so strachom. V nasledujúcich dňoch budeme pozerať na svoj život, na to, ako sme sa naň upreli, ako sme si ho túžili za každú cenu zachovať, pričom sme boli stále viac otrokmi svojho egoizmu a strachu o seba... Ježišovi učeníci sa vrátia do Galiley a my sa vrátime do práce, do školy... Opäť sa nám však bude prihovárať vzkriesený Kristus. Budeme ho stretávať. Bude presvedčivo živý, tak živý, ako žiaden človek doteraz. A každý deň nás bude pozývať, aby sme nabrali odvahu dávať svoj život z lásky. Bude to robiť až dovtedy, kým nepochopíme, že to je jediná cesta k životnému úspechu, ktorý nám neprekazí ani smrť.

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload