O sláve

24.3.2018

Tí, čo išli pred ním, aj tí, čo šli za ním, volali:

„Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach!“

Mk 11, 1-10

Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom:

„Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená:

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Mk 14, 1 – 15, 47 

Vstupujeme do veľkonočných slávení. Dnes sa čítajú až dva úryvky z evanjelia. Prvý z nich je o slávnostnom zavŕšení Ježišovej cesty. Kristus obklopený učeníkmi a nadšeným davom vstupuje v čase najväčších sviatkov do hlavného mesta. Dosiaľ sa Ježiš zdráhal užívať mesiášsky titul. Teraz si ale dá záležať na tom, aby bol jeho vstup skutočne kráľovský. Jazda na osliatku sa na prvý pohľad takou nezdá. V čase mieru však izraelskí králi skutočne jazdili na osliatku, nie na koni. Ježiš využíva kráľovské privilégium sedieť na zvieratku, na ktorom dosiaľ ešte nikto nesedel. Využíva tiež kráľovské právo skonfiškovať dopravný prostriedok. Prestieranie šiat na cestu je zase gesto, ktoré patrí k obradom kráľovskej intronizácie. Ježiš ho prijíma. Vidíme ho teda v „žiare reflektorov“, vidíme Krista úspešného, uznávaného a oslavovaného.

 

Vzápätí, už o niekoľko minút, stojíme pred scénami pašiového cyklu, ktoré prebiehajú v atmosfére zrady a opustenosti... Ježiš je zradený, ponížený, následne fyzicky aj psychicky úplne zničený. Schádza zo sveta škaredou násilnou smrťou, najhoršou a najpotupnejšou, akú kedy človek vymyslel.

 

Nemôžme si nevšimnúť kontrast medzi dvoma obrazmi –obrazom slávy a obrazom utrpenia. Mnohí ľudia sa nikdy nevyrovnali so skutočnosťou, že by Boží Syn mohol tak radikálne padnúť. V prvotnej cirkvi existovala heterodoxná sekta gnostikov, ktorí učili, že Kristus nemohol v skutočnosti na kríži umrieť. Podobne islamská tradícia považuje Ježiša za proroka a hovorí, že na kríži nezomrel on, ale nejaký iný Žid. Pre mnohých ľudí dnes je zase ukrižovanie a smrť Ježiša dôkazom toho, že nebol nijakým Bohom.

 

Prečo liturgia Kvetnej nedele spája tieto dva tak protichodné momenty? Lebo oba sú momentami oslávenia – tak jeho vstup do Jeruzalema, so všetkým, čo ho sprevádza, ako aj ťažké utrpenie a smrť, ktoré nasleduje. Prvé oslávenie je oslávením v očiach ľudí – takáto sláva v Božích očiach nie je najdôležitejšia. Boh ju prijíma, ale vie, že pominie. Druhé oslávenie je skutočným oslávením v očiach Božích – takáto sláva je, naopak, ťažko pochopiteľnou v očiach ľudí.

 

Nemyslime si, že Bohu sa páči prelievanie krvi. Nie mučenie jeho Syna, ale skutočnosť, že daroval svoj život z lásky, to je gesto, ktorým je oslávený Boh. V Ježišovom živote je chvíľou takéhoto oslávenia kríž, v mojom živote rehoľné zasvätenie, v tvojom živote to môže byť povolanie do manželstva či do rodičovstva, alebo každodenné správne rozhodnutia, ktorými vzdávaš Bohu slávu, hoci v očiach ľudí prehrávaš, žneš neúspech a porážku. Keď dávame život z lásky, svet nám netlieska, nechápe to. Bez lásky by sme to nepochopili ani my, lebo toto gesto spravidla odkryje našu slabosť a zraniteľnosť.

 

Logika Veľkej noci, ktorú ideme sláviť, nie je nijako kompatibilná s ľudskou logikou úspechu. Ratolesti, ktoré dnes prinášame v slávnostnom sprievode volajúc „Hossana“, budú spálené. Zmenia sa na popol, ktorým nás kňazi poznačia na Popolcovú stredu: svetská sláva – poľná tráva. Spolu s Kristom kráčajme k sláve a uznaniu, ktoré nepominie.

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload