O talentoch

19.11.2017

Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent, a hovoril: ‚Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.‘

Jeho pán mu povedal: ‚Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne.

Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘“

Mt 25,14-30

 

Blíži sa sviatok Krista Kráľa a advent, téma druhého príchodu Krista v liturgii týchto dní kulminuje. Po podobenstve o desiatich pannách, ktoré sme počuli pred týždňom, čítame aj podobenstvo o sluhoch, ktorým pán zveruje svoje talenty. Spoločným menovateľom oboch príbehov je čakanie na Kristov druhý príchod a na jeho zjavenie sa v sláve. Talent, o ktorom sa v podobenstve hovorí, nie je ľudská schopnosť v dnešnom slova zmysle. Je to hodnota, ktorá v prvom storočí zodpovedala 26 kg striebra. To sa rovná odmene za 6000 odpracovaných dní.

 

Ježišov príbeh je o našom náboženstve, o kresťanskej viere, ktorú nám Ježiš zanechal po svojom vzkriesení a nanebovzatí. Ide o hodnotu, ktorá sa v krste stala našou a my sa musíme rozhodnúť, čo s ňou urobíme. Podobenstvo o talentoch nedáva odpoveď na to, ako môžeme tento dar rozhojniť. Upozorňuje skôr na to, čo s ním urobiť nemáme. Zle sa totiž k zverenej hodnote zachoval tretí sluha, ktorý si myslel, že koná zodpovedne, ak talent ukryje. Urobil hneď niekoľko chýb. V prvom rade sa nemotivoval láskou k Pánovi ale neopodstatneným strachom. To, čo si o svojom pánovi vymyslel, nebola pravda. Presvedčil sám seba, že pán je nespravodlivý a krutý. Talent potom ukryl a mal dobrú výhovorku pre svoju lenivosť a pasivitu. Toto správanie je vlastné veľmi laxným kresťanom. Je však charakteristické aj v kruhoch horlivých veriacich, ktorí sa usilujú zachovať naše náboženstvo zakonzervované v ideálnom pôvodnom stave. Napríklad v takom, v akom bolo pred Druhým vatikánskym koncilom, alebo ešte lepšie, ako bolo pred Milánskym ediktom roku 313.

 

Prečo je to hlúposť? Lebo takto sa správajú, akoby bolo nutné kresťanstvo zachrániť pred rozkladom, či vrátiť do stavu z minulosti, keď bolo ešte živé a krásne. Presviedčajú tým seba i celý svet, že dnes je už naše náboženstvo umierajúce, či dokonca mŕtve. Nezabúdajme však na tú podstatnú vec, ktorú nám pripomína liturgia posledných dní pred začiatkom adventu: naše náboženstvo nie je ani inštitúcia, ani filozofia, ani zbierka rítov či história. Je to osoba, ktorá je nádherná a živá – vzkriesený Kristus, ktorý viac neumiera. To on je naším náboženstvom. Kristus je ako výdatný živý prameň, ktorý sa nedá prikryť zemou, nedá sa ani zahatať ani sa nemusí „zachraňovať“ uväznením vo fľaši. Jeho úlohou je zvlažiť a oživiť celú zem a má na to patričnú silu.

 

Neverme klamstvu, že kresťanstvo zoslablo, že svoj vrchol dosiahlo včera. Ak tomu uveríme, Kristus nás v deň svojho príchodu prekvapí ako prívalová vlna, ako povodeň, ktorá sa na nás znenazdania vyvalí a nájde nás nepripravených...

 

Nebojme sa kresťanstva, no nebojme sa ani o kresťanstvo. Treba ho jednoducho prijať. Treba ním žiť. Odkrývať jeho silu a krásu. Pripodobňujme sa z celých síl dvom sluhom, ktorí sa talentov zodpovedne zhostili a s láskou ich hodnotu zveľadili. Kiež by sme mali tak, ako oni, stopercentnú úspešnosť a pri stretnutí s Kristom sme mohli počuť slová: „Vojdi do radosti svojho pána“.

Tags:

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload