O nezrelosti

1.10.2017

 

Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ (Mt 21, 28-32)

 

Všimli ste si, že jeden zo synov oslovuje vlastného otca titulom „pane“? Správa sa, akoby bol sluhom. Neuvedomuje si to, čo na nás ostatných pôsobí tak prenikavo: že majiteľ vinice sa dnes neobracia na akýchsi robotníkov, ako v evanjeliu pred týždňom, obracia sa synov. Tí sú spolumajitelia a dedičia vinice, do ktorej sú poslaní. Víno, ktoré sa v nej pestuje, bude slúžiť na radosť a na potešenie zo života im a aj ich priateľom.

 

V ktorom z bratov by si sa videl radšej? Ktorý z nich je ideálny kresťan? Taký, čo deklaruje ochotu a nakoniec nepohne prstom? Či taký, čo otcovi odvráva no potom sa pozbiera a ide? Prezradím ti, že obaja sú súčasťou každého z nás. 

 

Máme v sebe človeka, ktorý chce pred Bohom a pred ľuďmi dobre vyzerať. Pozerá, čo si druhí myslia. V kostolných piesňach vyspevuje, ako chce s Kristom meniť svet, bez rozmýšľania vždy povie amen na každé slovo kazateľa, pridá sa do každého spolku, aký vo farnosti existuje. Keď ale príde na lámanie chleba, nezachová sa ako kresťan. Druhý syn, ktorého máme v sebe tiež, je večný adolescent. Odpovedá úsečne a roztrpčene, v zásade na všetko odmietavo. Kritizuje otca a všetkých okolo seba pokladá za pokrytcov. Trieska nervózne dverami... Môže to byť človek, čo sa od Boha a cirkevného života načas aj vzdiali, no napokon sa zachová ako syn, čo vstal, pochopil, že vinica je jeho dedičstvom, a pustil sa do práce na jej zveľaďovaní.

 

Spomedzi tých dvoch preferuje Boh radšej druhého – rebela. Platí to, čo hovorieval Martin Luther, že Boh si viac cení úprimné rúhanie, ako neúprimnú a falošnú zbožnosť. Do neba vyvrátené oči a hrkajúce ružence neznamenajú, že sme ľudia, čo vo vinici odvedú nejakú prácu. Netvárme sa preto, že sme akýmsi „tretím synom" - takým, čo povedal: „áno, idem" a skutočne aj šiel. Týmto podobenstvom nás budí Pán Ježiš z ružového sna o našej dokonalosti. Nemusíme sa tváriť ako sväté obrázky. Priznajme, že čosi z oboch synov máme stále v sebe.

 

Dôležité a podstatné je, že v Božích očiach sú obaja synovia ešte deťmi. Tieto deti budú pred Božou tvárou naďalej rásť a dozrievať. Boh robí všetko, aby vedeli, že sú za každých okolností milované. On je láska a láska je trpezlivá. Teda, dobrá správa: Boh nás miluje aj nezrelých a nedokonalých. Ak treba, počká, kým dozrieme. Chce len, aby sme boli sami sebou, aby sme sa na nič nehrali.

Share on Facebook
Please reload

Najnovšie príspevky
Please reload

Archív
Please reload